Konečne! Po 1,5 roku tatranskej abstinencie som sa odhodlal stráviť predĺžený víkend v Bielovodskej doline. Zavolali ma chlapci z Michaloviec na oslavu jubilea svojho klubu, tak či ich prídem podporiť? A ešte sa tam má ukázať môj tatranský spolulezec Stano, ktorý sa vrátil z Patagónie. Takže samé plusy: krátky nástup, lacné ubytko, kopec dobrých ľudí guľáš a Stanova prednáška o lezení v Patagónii. Bolo rozhodnuté!! Už mi ostávalo iba si zohnať odvoz a spolulezca. Tak začalo obvolávanie telefónneho zoznamu. S ponukou súhlasil Jano, s ktorým pravidelne bouldrujem a má aj auto 🙂 Do auta sa k nám pridal aj Braňo. Vyrážame v štvrtok po práci, nahadzujeme lezecký matroš, lyže a dobru náladu.
S Braňom sa zoznamujeme a otvárame prvé pivá. Cesta nám ubieha rýchlejšie, keď hecujeme Jana k obiehaniu kamiónov, no na tých Donovaloch ma nemal počúvať… Chvalabohu stihli sme to a ja som už držal zobák. Ružomberok za nami a proviant v kufri 🙂 A konečne je tu Lysá Poľana, pomaly sa zoznamujeme, ubytovávame, pripíjame, bouldrujeme…
O 6:00 zvonia budíky, ťažšie sa stáva, ale čo už. Obúvame lyžiarky a lepíme pásy, po 20 minútach sme pod nástupom. Zisťujeme, že pásy bola zbytočnosť no Jano sa rozhoduje, že ich uživí a ide sa kuknúť pod Mlynára. My s Braňom si volíme „Mrozekov ľad“ (50m, obtiažnosť 4). Braňovi nie je po predchádzajúcom večeri najlepšie, tak preto ťahanie padlo na mňa. Som trochu priposraný, ale ťahám a vŕtam šróby, kde sa len dá. Nohu ešte stále nemám v poriadku, a preto mi položené pasáže robia problémy a nateká mi do lýtok….Cvakám sa do štandu sadám si a vyklepávam nohy o 106. Ani mi poriadne neodtečú a už je pri mne Braňo. Meníme si matroš a naliezam ďalej, tečie to tam ako v jari, ale to mi vôbec nevadí, šróbujem, cvakám, krochkám si, ake to je krásne. A už je tu ďalší štand v kosodrevine. Za iných okolností by to bola iba jedna dĺžka ale načo to hroťiť. Zlaňujeme a ja premýšľam, ktorý ľad pôjdeme ako ďalší. Ale Braňo už má dosť a hádže tyčku. Tie pazvuky, ktoré pri tom vydáva, stoja za všetky drobné. Až vtedy som pochopil, že je mu fakt zle 😀 Balí veci a ide späť na chatu. Ja idem obkuknúť Michalovčanov ako im to lezie…
Večer na chate už popíjame pivo a iné lakocinky, večeriame a chystáme všetko potrebné na prednášku. Stano už došiel, vrúcne objatie 1, 2, 3 horce a hurá ide sa premietať. Prekrásne fotky, strhujúce príbehy. Popíjame pivo, zajedáme to slaninkou a myšlienkami sme tam sním. Ešte zopár obrázkov a už ma budí budík. Chalani sa smejú ako som zalomil, no čo už 😀
Ruksaky sú zbalené a my najedení. Vyrážam ako prvý, však krívam a oni ma rýchlo dobehnú. Už sme pod nástupom, ťaháme prvú plnú dĺžku z kaskád a na štande sa rozhodujeme „Oči plné ľadu“ alebo dolezieme „Kaskády“. Nikomu sa do kolmice nechcelo, tak volíme „Kaskády! a rad je na Janovi. Ide opatrne ale isto, ešte že máme perovky lebo slnko v nedohľadne a dobre nám to fúka. Jano už štanduje a my valíme za ním, krásna dĺžka. Čo chvíľa sme už hore, vrcholová ciga a spokojnosť. Zatiaľ čo zlaňujeme, Stano začína s prehľadom liezť „Oči plné ľadu“. Čochvíľa je aj hore a kričí, či to pôjdeme za ním, no slnko je už v ľade a neriskujeme to! Aspoň ho odfotím a ticho závidím. Na dnes to balíme nakoľko v „Adinom úsmeve“ sú šory ako v Tuzexe. Po ceste slintáme nad „Vzdušným ľadom“ hmmmmmmmmm… A vykecávam sa zo Stanom o živote, sexe, ženách a budúcich plánoch. Na chate zadelíme guláš a pivo. Lúčime sa so Stanom a Jano s Braňom idú lyžovať do Bachledky . Mne sa nechce a volím pitie piva. Na chate to žije tak, ako má. V nedeľu je ráno pozvoľnejšie, miesto raňajok pivo a pod nástupom radler. S Janom nastupujeme do „Adinho úsmevu“, 2 dĺžky celkom pekné cca 70metrov. Záver výletu: všetci sme živí a zdraví, až na jeden privretý prst v okne :D, počasie nám vyšlo parádne a už sa teším na ďalšie výjazdy s borcami.
Autor: Matúš (možnorazčlen CCC)