Keď som asi pred rokom a pol zavítal prvýkrát (zatiaľ aj posledný) do rakúskeho Semmeringu ala Adlidzgraben-u a neskôr aj Hohkogel-u na Hohe Wand-e, bol som očarený množstvom ciest a špecifikami vápenca. To ma motivovalo ku kúpe sprievodcu okolia Viedne – Keltenkalk 3 (rád požičiam). Toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo moje lezecké počiny za posledný rok.
Keď už si raz človek kúpi dialničnú známku u našich západných susedov, radšej treba voliť 2-mesačný variant, lebo aspoň človek čo to pocestuje a spozná krajinu. Za posledný rok sme tak spravili už trikrát. Navyše keďže Adam (syn – momentálne 6 mesiacov) nám nepovoluje podnikať dlhšie pešie túry za skalami sme odkázaní na auto- oblasti (vzdialenosť skaly od parkoviska do 50m) typu Skalka pri Trenčíne, Beckov a Kalvária v Nitre. Leto im naneštastie nie vždy praje, lebo napríklad po chvíľkovom lezení v Nitre by zo mňa riadne lialo, ale čo je horšie, z Adama by ostali asi len grilované stehienka. Raz večer pred víkendom som teda zalovil do poličky so sprievodcami a vytiahol som už spomínaný kúsok, ktorý dokumentuje oblasti trošku vyššie proti toku Dunaja.
Kritériá som volil rovnako. Oblasť musí byť baby-friendly, cesta autom nesmie presahovať hodinu a 15 minút, lebo viac Adam vo vajci v aute nevydrží, prístupnosť aj s kočíkom a preferujeme lezenie aj pre Katku a aj pre mňa (najlepšie ak má cesta obtiažnosti 5 a 9 rovnaký zlaňák). Čuduj sa svete, a predsa sme také našli! A to nie jednu, ale hneď niekoľko. Začali sme najmä v Efeugrad-e (mestečko Modling), kde majú lezci k dispozícii domček v ktorom je umývadlo a splachovacie WC. Pokračovali sme Badenom, kde sme dostali riadne na hubu od miestnej tvrdej obtiažnosti a dostali sme sa až do okolia Peilsteinu, kde sa nachádza aj spomínaný Arnstein.
Oblasť nie úplne spĺňa všetky naše požiadavky a tak pôvodne môjmu hladáčiku unikala, no keď sa už pomaly vyčerpával potenciál ostatných oblastí dostali sme sa aj sem, aj keď viac menej náhodou. Od vtedy sme tu boli už 3 krát a určite sa ešte vrátime.
Pokus číslo 1
Predpoveď počasia hlásila už týždeň 36 stupňov, tak mi bolo jasné, že toto je počasie je skôr na kúpanie ako na lezenie, ale keďže aj jazerá už boli teplé ako polievka, tak sme predsa len vyrazili do Rakúska. Pôvodný plán bol prejsť sa lesom v okolí Peilstein Hutte a preskúmať lezecký potenciál daného kraja. V blízkosti parkoviska sa nachádzala 2-krát baby friendly oblasť, tak prečo nie… Jednoznačná voľba bol maličký Holzschlag, lebo ponúkal krátke cesty, bol otočený na sever a navyše v lese. Možno by sa tam predsa len dalo poliezť aj v tých horúčavách… Vystúpim z auta a utekám to skontrolovať kým si Adam labuží na mliečku po dlhej ceste. To že to nebude ono som tušil už po pár 10tkach metrov keď som našiel ten správny chodník. Suťovisko strmšie ako Tatranské žľaby. No na kočík to nebude. Podarí sa mi vydriapať hore, no dostal som dalšiu ranu pod pás. Nech hľadám ako hľadám, žiadne bezpečné miesto pre malé dieťa nenachádzam. Bál by som sa tu pustiť z očí aj prváka (horné sektory na Hámroch sú oproti tomu vzor bezpečnosti). No sem dnes asi nepôjdeme. Tým pádom nám ostáva skôr prechádzková alternatíva, no nevzdávam to a verím… Keďže som Katke sľúbil, že si môže ísť zabehať, ostávam na objavovanie s Adamom sám. Teda nie tak úplne. Mám na starosti kočík, bouldermatku, lano, lezecké batohy, prilby, jedlo, vodu na pitie a na umývanie rúk kvôli Adamovi, asi 20 kilo vecí rôzneho určenia, ktoré som sa podujal lesom prepraviť asi do 20 minút vzdialeného sektora, o ktorom som vedel iba to, že poobede tam svieti slnko. Škoda, že hodinky ukazovali poludnie.
Cesta bola strastiplná a priznávam, že som to prepískol a tak som ostal čakať na Katku asi 100 metrov pred cieľom, lebo na tie som si vážne s kočíkom netrúfal a prepravovať veci po častiach mi napadlo príliš neskoro. Nakoniec sa nám to však podarilo, aj keď Rakúšania, na nás teda pozerali ako na zjavenie (a aj my na nich, ked vytiahli laserové ukazovátko na chyty, a teleskopické palice na cvakanie expresov, respektíve zlaňákov).
Čakalo nás tu veľké prekvapenie. Nielen že sme chytili ešte nejaký ten tieň, ale Adam od toho transportu zaspal a nám sa podarilo aj čo to poliezť. Najväčším zázrakom ale bola jaskyňa, ktorá si držala aj v tých horúčavách príjemných okolo 25 stupňov a v nej asi 20 ciest obtiažnosti od 3 do 9+. Tak predsa len to stálo za to. Bilancia bola dobrá. Niekoľko 8mičiek na OS a plus aj čo to ťažšie. Záver patril ceste 7+ OS solo (aj keď pri barane by mi už bouldermatka nepomohla)
Pokus číslo 2
Zase teplo! Ešte že už máme okukaný ten Arnstein. Katka si s radosťou opäť vybehne na Peilstein Hutte a ja naložený až po krk sa vydám na prechádzku za chladom Arnsteinhohle (tak sa volá jaskynný sektor). Poučený z minula sme sa zbalili ľahšie a kočík sme nechali doma. Namiesto neho sme zobrali outdoorovú detskú postielku. Vyrazili sme skôr, takže sme stihli aj tieň a všetci si akosi zvolili namiesto lezenia vodné športy, takže sme tam sami. Cieľ bol prinútiť Katku po roku pauzy opäť začať cvakať a pre mňa vyliezť nejaké ťažšie cesty na OS. Prvé sa podarilo, no s tými ťažkými cestami som to asi prepískol. Nakoniec z toho bolo iba 9- na druhý pokus a nejaké rozrobené projekty.
Na záver sme pridali miestnu špecialitku – výlez (alebo skorej vlez) do jaskyňe v strope. Vrele môžeme túto raritu doporučiť aj keď tej 3+ke by sa hodilo pridať 2 stupne na obtiažnosti. Cestou k autu sme sa opäť rozdelili a Katka ešte preskúmala alternatívnu prístupovú cestu, ktorá by bola pre mňa s Adamom úplne neschodná, lebo viedla strmými serpentínami do dediny asi 300 výškových metrov pod skalami. Dúfam, že sa čosokro vrátime.
Pokus číslo 3
Aj keď už na konci augusta už teplo nikto nečakal, predsa len prišlo. Teraz v tom máme už úplne jasno a navyše sa nám podarí vyladiť logistiku a vezieme si z Bratislavy aj nosiča. Ten po tréningu v Tatrách rád ponesie všetky veci a mne ostane na krku už len Adam.
Katka si môže dlhšie zabehať a my tým pádom stihneme pred jej príchodom aj nejakú tú rozlezovú cestu. Tentokrát tam bolo dosť plno no naštastie sa naše cesty vždy uvoľnili keď bolo treba. Peťo flashol silovú 9-, ktorú sa mne nepodarilo minule prebiť na OS a potom sme sa zahryzli do stropu zvaného Desire (9). Zaujímavý boulder na začiatku sa mi minule nepodarilo vymyslieť on teraz ide na prvý pokus. Neviem odkiaľ som mal toľkú vytrvalosť, ale podarilo sa mi podržať všetky ostré madlá v strope a doliezol som až do zlaňáku. Parádny flash pokus dal aj Peťo, no kedže je o niečo kratší, kľúčový prečah bol nad jeho dĺžku a tak prišla na rad sila a fix v 2 prstovej dierke v strope. Klobúk dole. Na dokumentáciu ponúkame aj video.
Naneštastie cesta ostala restom, tak ako krátka silová bouldrovačka vo vedľajšej ceste v mojom podaní. Bola asi zakliata, lebo najprv sa nám hore v barane zasekla nerozviazaná osmička na lane a potom pri prekvapivom cvaknutí posledného istenia som akosi zazmätkoval a po vypustení nôh som sa už nedokázal vrátiť späť k žiadnym stupom. No nič to, aspoň sa môžeme opäť vrátiť na toto krásne a netradičné miesto. Pokus číslo 4 bude hádam prelezový.
Arnstein sa nachádza asi 110 km od Bratislavy a dá sa tam dostať asi za hodinu + 20 minút chôdze lesom. Nachádza sa tu 132 (2 až 10 UIAA) ciest a 45 bouldrov. Liezť sa dá vďaka jaskyni aj za dažda a aj v najväčších horúčavách. Istenia sú velmi husté a aj keď sa kde tu nájde starý pliešok, prevažne je nové. Najlepší prístup je z parkoviska pri ceste do dediny Holzschlag.
Autor: Mišo Uherek